Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu
Myslava Mestská časť Košice
 
 

História farnosti do roku 1900

História farnosti sv. Bartolomeja apoštola Košice- Myslava

Podľa súpisu pápežských desiatkov z rokov 1332- 1337 sa dá predpokladať, že tu bola už v stredoveku katolícka fara, ktorá zanikla asi v polovici 16. storočia. Prvý kostol - kaplnka -v Myslave bol postavený v r. 1382 pred terajšou farskou budovou. Bol zasvätený Povýšeniu svätého kríža.

Prvá zmienka o evanjelickom farárovi v Myslave je z roku 1550. V časoch reformácie bola Myslava dve storočia protestantskou.

Vroku 1752 sa na výzvu svojho majiteľa Košíc vrátila ku katolíckej viere, ktorú vyznáva až dodnes. Spočiatku sa obec stala na 35 rokov filiálkou farnosti Vyšný Klatov. V roku 1788 tu zriadili miestnu kaplánku. Kostol bol postavený na inom mieste (ako kaplnka z r. 1382) v blízkosti starej fary.

Myslava sa stala samostatnou farnosťou v roku 1805 rozhodnutím prvého košického biskupa o. Szabóa. Od roku 1810 bol kostolníkom Ján Kelbel, ktorého potomkovia dlho zastávali túto funkciu.

Prvým kňazom v rokoch 1788 - 1802 bol Maschek Viliam a v rokoch 1802 - 1803 to bol Schindler Ján .

 

Rok 1803

V  tomto roku bola Myslava ešte kaplánkou. Kaplánom je tu František Donay. Tento kaplán 18. júla žiada biskupský úrad o povolenie užívania všetkých náležitostí myslavskej fary.

V  obci je už novopostavená škola.

 

Rok 1805

Vtomto roku 16. júla, pričinením biskupa Andreja Szaba vznikla z Myslavskej kaplánky samostatná farnosť. Povýšili ju kráľovským dekrétom č. 9279. Prvým farárom myslavskej fary sa stal Anzelm Vrábeľ (Wrábely).

 

Rok 1807

Myslavská fara nie je obsadená. Bol vyhlásený konkurz, kde boli niekoľkí uchádzači o túto faru. Medzi uchádzačmi boli G. Semsey, F. Hoch a J. Bunday.

Odporúčanie dostal G. Semsey, ktorý bol už päť rokov kaplánom v inej farnosti. S týmto odporúčaním biskupský úrad súhlasí, ale poznamenáva, že uchádzač musí ovládať oba jazyky (nemecký aj slovenský), ktorými sa v dedine hovorí.

Nakoniec na faru nastupuje Barnabáš Jessovszky. Bol to bývalý františkán, vysvätený v Trnave v roku 1779, mal 56 rokov, ovládal obidva jazyky. V Myslave bol farárom do roku 1824.

 

Rok 1808

14. mája vznikol v obci veľký požiar. Zhorela veľká časť obce, pričom požiar zasiahol aj kostol, faru, ba aj školu.

 

Rok 1810

Barnabáš Jessovszky sa sťažoval na Biskupskom úrade na ťažkosti spôsobené devalváciou. Tieto ťažkosti sú najmä v Baške, kde kostol potrebuje nové vybavenie. V liste prosil o dva oltáre ( sv. Anny a sv. Jozefa), ktoré boli odobraté z prešovského kláštora. Učiteľom a kantorom zároveň bol  Michal Drimala.  Z 31  prihlásených  chlapcov  a 35  dievčat navštevovalo školu 24 chlapcov a 18 dievčat, preto biskup nariadil kňazovi viac dozerať na školskú dochádzku.

 

Rok 1814

Najstaršia škola, podľa vtedajšieho zvyku bola blízko fary. V tomto roku kantorom - učiteľom bol Ján Makroci. Vyučovalo sa od sviatku Všechsvätých (1.11.) do sviatku Sv.Juraja (24.4.).

Vškole sa vyučovalo náboženstvo vždy po slovensky.

 

Rok 1818

Vtomto roku Myslava opäť zažila ničivý požiar. Pri tomto požiari zhorel aj celý vyšný mlyn. Rok 1824

Miestny farár B. Jessovszky v mene Myslavčanov prosil biskupský úrad o povolenie postaviť kríž na mieste starého kostola. Myslavčania sa zaviazali, že kríž postavia z vlastných prostriedkov a tiež sa budú starať o jeho údržbu a prípadnú opravu. Farár posiela 2. mája v tomto roku list na biskupský úrad a prosí o posvätenie kríža.

Pri požiari, ktorý v tomto roku vypukol, bola veľmi poškodená miestna škola a preto mesto, ako patrón, postavilo faru na novom mieste a starú budovu fary opravilo a venovalo školskému účelu. V tomto roku dochádza k výmene kňaza. Na 2 roky sa novým správcom farnosti stal Jozef Vitéz.

 

Rok 1826

Myslava opäť zažila veľmi trpké chvíle. 18.marca bol veľký požiar, ktorý zničil mnoho domov a príslušenstiev. Po tomto požiari boli pohorelci oslobodení od povinnej roboty a z myslavskej tehelne im mesto dalo vápno a tehly.

 

Rok 1828

Myslavskú faru preberá farár Jozef Árossy. V zozname farského majetku sa nachádza aj knižnica. 13.9. posiela pán farár Biskupskému úradu list s prosbou o použitie farských peňazí na opravu organu v Baške. Na túto opravu potrebuje 200 florenov a „patrón" fary môže dať iba 100 florenov.

 

Rok 1829

1.júla po 9-tej hodine večer bolo veľké zemetrasenie, ktoré bolo cítiť po celej Európe, aj v Myslave.

 

Rok 1831

Vtomto roku obec postihlo veľké nešťastie. Cholera, ktorá sa šírila údajne z Poľska, zachvátila aj Myslavu. Farár obce J. Árossy píše, že 29.7. ho zavolali zaopatriť troch nemocných, u ktorých sa objavili príznaky cholery. Choroba zúrila do 14.8. Pán farár denne zaopatroval 30 až 40 nemocných. 6. septembra chorobnosť ustúpila. Z 250 nemocných zomrelo 125 osôb. Mnohí mŕtvi boli pochovaní v spoločnom hrobe, ktorého umiestnenie pán farár určuje takto:

....od vchodu do cintorína vpravo, počnúc od severu popri násype, pri lipe. Správu o cholere končí pán farár Árossy takto: „Nech moji nástupcovia, ktorí prídu aj v ďalekej budúcnosti, spomínajú na toto nešťastie a prosia najvrelejšími modlitbami najvyššieho Pána, aby svojou mocnou pravicou ráčil ochraňovať tento ľud." Správu podal pán farár Árossy 1. novembra. V nasledujúcom roku však zomrel aj on.

Rok 1833

Na myslavskej fare pôsobí už pán farár Ján Beziak, ktorý predkladá Biskupskému úradu zoznam krížov v Myslave. Zdôrazňuje v ňom potrebu zabezpečiť, aby sa ten kto kríž postaví, zaviazal písomne, že sa oň bude aj starať.

Súčasne žiada o podporu na odmenu pre učiteľa a zároveň kantora.

Pán farár Beziak dal postaviť sochu Sv. Jána z Nepomuku pri „Opatrovni", škole pre malé deti. (Stojí tam dodnes.)

 

Roky 1834 - 1837

Tieto roky boli pre myslavskú faru rokmi opráv.

 

Rok 1834

Hodiny na veži myslavského kostola sú nefunkčné. Bolo by ich možné opraviť za 80 florenov. Pán farár Beziak prosí Biskupský úrad o dovolenie, aby mohol túto sumu získať zo zbierok od veriacich.

 

Rok 1836

Zvon myslavského kostola je prasknutý a nutne potrebuje opravu. Na opravu je potrebných 600 florenov. Uvažuje sa aj o takom riešení, aby sa zvon prelial z pôvodných 231 na 434 . Bola aj úvaha malý zvon dať do Bašky a pre Myslavu uliať veľký zvon. 17. júla fara dostáva súhlas na použitie peňazí z kostolnej kasy. Veriaci dali uliať zvon pre myslavský kostol, ktorý vážil 2q. 24. októbra bola dokončená nová strecha kostolnej veže za podpory mesta a obce.

 

Rok 1837

Za pomoci obce a kostolnej pokladne veriaci dali uliať u zvonára Viesnera v Košiciach za 200 florenov druhý zvon, ktorý vážil viac, ako ten prvý. Slávnostne bol posvätený na sviatok   sv. Bartolomeja za účasti všetkých veriacich večer o 2000hod. Na zvone bol tento nápis:

In honorem ss.Bartolomei et Joannis Napomuci sub parocho Joan. Nep. Beziak expensis comunitatis et Ecclesiae per Jacobum Viesner fuss anno 1837 die 24 augusti. Čo znamená:

K úcte sv. Bartolomeja a sv. Jána Nepomuckého za farára Jána Beziaka z darov obce a kostola ulial ho Jakub Viesner roku 1837 24.augusta.

 

Rok 1840

Farár Beziak píše biskupskému úradu o finančnú pomoc na baldachýn do kostola a na oblečenie pre miništrantov a pre tých, ktorí budú ten baldachýn nosiť. Myslavčania si dobre pamätajú „mentieky" - trojštvrťové kabáty z hrubšej vlnenej látky bielej farby, po okrajoch zdobené širokým čiernym lemom. Predné diely zdobené svetlomodrým šujtašom. Boli to kabáty pre 4 mužov, ktorí nosili baldachýn. Muži kabáty nosili prevesené cez jedno plece, dvaja cez pravé a dvaja cez ľavé.

 

Rok 1843

Na predstavenstvo obce sa obracia pán farár Ján Beziak so žiadosťou o opravu farskej budovy. V liste podrobne opisuje stav fary, ktorý je veľmi zlý. Farská budova potrebuje opravu už niekoľko rokov. V tomto zlom bývaní si poškodil aj vlastné zdravie.

 

Rok 1844

Myslava, známa v okolí výrobou dobrého piva z Pivovaru, ktorý sa spomína už v roku 1703, dostáva nového majiteľa a teda aj občana Jozefa Lepeša a jeho rodinu. Jozef Lepeš, ktorý sa narodil v Nižnom Medzeve, sa teraz usadil tu, v Myslave. So svojou rodinou tu prežil vyše 30 rokov. V Myslave zlepšil výrobu i kvalitu piva. Aj mestskí páni si veľmi obľúbili myslavské pivo a jeho dobré meno sa šírilo do celého okolia. Preto mesto dalo zväčšiť a rozšíriť budovy Pivovaru. Do dnešných dní sú zachované pozostatky pivníc pod Hrabinou, v ktorých sa skladovalo pivo.

 

Rok 1845

V    tomto roku bol uliaty malý zvon, vážiaci 1,20q. Uliali ho v Prešove. Na výdavky sa vyplatilo 100 florenov z kostolnej pokladne.

 

Rok 1847

V  myslavskom kostole je obraz „Narodenie Krista Pána - Klaňanie sa Troch kráľov", ktorý je veľmi poškodený a nutne potrebuje opravu. Tiež je potrebné opraviť obrazy na niektorých zástavách. Pán farár J. Beziak prosí Biskupský úrad o povolenie použiť prostriedky kostolnej pokladne na tento účel.

V  tomto roku bol vykonaný súpis obyvateľov k 7. novembru. V Myslave žilo 49 gazdov, 43 želiarov - domkárov, 4 želiari bez domu, 66 sluhov a 27 služníc. V obci bolo 100 domov. Myslavčania chovali 144 volov, 94 koňov, 97 kráv, 27 mladých koňov a 15 bravov.

Aj domy boli delené podľa tried: 51 domov I. triedy, 25 domov II. triedy a 24 domov III. triedy.

 

Rok 1848

8.júla Július Juhos výzvou k mešťanom Košíc navrhuje zriadenie taviacej železnej hute - maši v myslavskom údolí. Prosí o spoluúčasť mešťanov. V tomto roku sa previedli organizačné, prípravné práce na založenie účastinnej spoločnosti. Až potom sa stavalo na lúkach myslavskej Maši. Celá stavba vysokej pece i celej železiarne bola dohotovená až niekedy v roku 1850-1851, keď už existujú záznamy o riadnej činnosti. V tomto období bola vystavaná taviaca pec a pri nej hámor, zriadený na pohon vodného kolesa.

VMyslave sa pálila aj výborná slivovica, ktorú pálili iba dvaja občania a to: Ján Scholtz a Martin Varga.

Miestny pán farár oznamuje Biskupskému úradu, že organ myslavského kostola je vo veľmi zlom stave a je nutné ho opraviť. Pokúšal sa o opravu organista Bednarik, ktorý sa však v tom nevyzná. Myslavský kostol potrebuje nový organ.

 

Roky 1853-1854

Znova bol uskutočnený súpis obyvateľov Myslavy a ich majetku. Počet obyvateľov sa zvýšil z dôvodu Železiarne, ktorá zamestnáva mnoho robotníkov a remeselníkov.

Vtom čase má Myslava 647 obyvateľov, v tom 65 gazdov, 59 želiarov a robotníkov, 32 služobná čeľaď, 10 pomocných robotníkov, 8 remeselníkov a 3 štátni a cirkevní úradníci. Farárom je Ján Beziak a učiteľom Jozef Fedák.

Správcom Železiarne sa stáva Anton Klupatý a pracuje tu okolo 100 robotníkov a 100 baníkov. Do obce prišlo v tom čase mnoho cudzích ľudí za prácou, ako to ukazuje aj súpis obyvateľov.

Myslava má aj 2 mlyny, vyšný a nižný. Vo vyšnom mlyne je mlynár Ján Gromoš a v nižnom je mlynárom Štefan Pecuch.

 

Rok 1861

Vtomto roku, dňa 19. apríla, vypukol v Myslave požiar. Strechy domov i hospodárskych budov boli pokryté slamou a tak stačila malá iskra a nešťastie bolo na svete. Mnohé požiare vznikali od bleskov, alebo z iskry od komína.

Rok 1863

Myslava v tomto roku dostala novú farskú budovu. Mesto Košice odkúpilo stavebné pozemky od myslavských občanov Michala Širgeľa a Jána Klemu za 1200 florenov a okrem toho dostali aj dve osminy mesta. Kostol je priestranný, asi pre 500 ľudí a má 3 zvony. Na veži sú hodiny, ktoré odbíjajú celú hodinu, pol a štvrť hodiny. Každú prvú nedeľu v mesiaci sa koná sprievod veriacich - procesia okolo kostola.

Vo sviatok sv. Márie Magdalény sa konala verejná procesia z Myslavy do Bašky, na pamiatku

veľkého spustošenia polí obidvoch obcí mocným kamencom.

Starú farskú budovu Myslavčania opravili a vytvorili v nej školu, tam sa vyučovalo.

 

Rok 1869

Aj v tomto roku naša obec opäť zažila ťažké chvíle. 13. Júla sa opäť vznietil veľký požiar.

 

Rok 1870

Smutná udalosť v Myslave. Pán farár Beziak, ktorý tu pôsobil od roku 1833, zomrel. Dožil sa 70 rokov a 46 rokov vykonával kňazské povolanie. Po jeho smrti je vyhotovený súpis majetku fary a je vypísaný konkurz na obsadenie fary. Do konkurzu sa hlási František Beziak zo Sabinova, ktorý je aj prijatý a preberá faru.

Železiareň na myslavskej Maši, ktorá v predchádzajúcich rokoch úspešne prospievala, je ohrozená mocnejšou konkurenciou veľkokapitálu. Nové stroje na parný pohon, železničná doprava prináša zlacnenie výrobkov a tým pokles ziskov. Výrobu v Železiarni obmedzili a nakoniec úplne zastavili. Navždy tak vychladla vysoká pec, ktorá takmer dve desaťročia dávala prácu a zárobok mnohým Myslavčanom.

V tomto roku zanikol aj myslavský Pivovar. Majiteľ Pivovaru Lepeš sa chcel osamostatniť a dostať sa do mesta, preto požiadal mesto, aby mohol postaviť veľký Pivovar na Moldavskej ceste v Košiciach. Mesto súhlasilo a predalo myslavský Pivovar. Jeho zariadenie odkúpil Lepeš a preniesol ho do Košíc. Mesto potom predalo všetky budovy i s pozemkom a veľkou záhradou rodine Šolcovej, ktorej potomkovia tu bývajú dodnes.

 

Rok 1872

Myslavskí gazdovia pomáhali pri obhospodarovaní rolí a lúk, patriacich myslavskej fare. Role v Najmose prenajali myslavskí gazdovia: Michal Varga, Michal Nič a Ján Cirner. Prenájom sa uzatváral na 6 rokov. Nájomná zmluva bola spísaná za prítomnosti richtára a jeho prísažných. Svoj súhlas prenajímatelia potvrdili krížikom pri svojom mene, pretože písať nevedeli. Dohoda je z 29. augusta.

 

Rok 1875

A opäť je obec v nešťastí. Znova vypukol požiar, ktorý zachvátil stred dediny a zhorela aj krčma. Faru vedie pán farár Beziak. Vyučuje sa stále v starej farskej budove (u Školových) a do školy chodí len málo myslavských detí.

 

Rok 1888

Výchova a vyučovanie v Myslave ešte stále nie je na prijateľnej úrovni. Vyučuje sa stále v starej farskej budove a do školy chodí iba málo žiakov. Preto mesto Košice, v snahe zvýšiť vedomosti svojich obyvateľov a znížiť analfabetizmus, odkúpilo od myslavského mlynára Macáka pozemok a postavilo novú školskú budovu, v ktorej bol už aj byt pre učiteľa (kantora).

Rok 1894

Vtomto roku Myslava zažila najväčší a najničivejší požiar. 19.mája zachvátil celú dedinu. Zhorelo takmer všetko. Oheň zachvátil aj kostol. Kríž z veže spadol na zem aj s guľou. Mnoho rodín ostalo bez strechy nad hlavou a mnoho Myslavčanov odišlo hľadať pomoc za more, do Ameriky. Myslavčania, ktorí sú veľmi pracovití a húževnatí ľudia, si svojím úsilím už v priebehu jedného roka svoje domy opravili. Vznikli rady domov, stavané z tvrdého materiálu a s pevnou strechou. Opravili aj kostol.

Od roku 1898 - 10.02.1935 je za správcu farnosti menovaný Anton Fischer.

 

20. STOROČIE:

Naša generácia s Božou pomocou po vzácnom jubilejnom roku 2000 vstúpila do 3. tisícročia. Je to úžasné: jediným dňom Nového roka prekročiť storočie i tisícročie a práve aj my sme toho svedkami.

Ďakujeme Pánovi za všetky dary a milosti, ktorými nás obdarúval za uplynulé dni a roky života. Zároveň ďakujeme za svoje obetavé matky, otcov, dedov, pradedov, ktorí svojím životom ako štafetu odovzdávali nám najvzácnejší dar - vieru.

Považujeme za svoju povinnosť zalistovať v pamäti starších a najstarších ešte žijúcich Myslavčanov, aby sa budúce generácie dozvedeli o náboženskom živote svojich predkov, možno sa aj poučili, posilnili vo viere, ale aj vyhli chybám, ktorých sa predkovia dopustili. Do času i nečasu všetkým generáciám 3. tisícročia s Božou pomocou odovzdávame tieto ešte v ústach i srdciach žijúce postrehy náboženského života Myslavčanov,  ktorí tu na rodnej hrudi tešili sa, trpeli a žili tajomstvá svojho neľahkého života. Najzaužívanejším výrokom našich matiek i otcov boli slová: „Bez Božieho požehnaňa, marne našo namahaňa."

V30. - tych rokoch 20. storočia skoro v každom dome bolo Sväté písmo, či Život svätých. Z týchto kníh sa obyčajne v nedeľné popoludnia pre celú rodinu čítalo. Mnohé staršie ženy boli členkami 3. rádu sv. Františka - trecoradošky.

Schádzali sa na spoločných modlitbách - Hodinky v Spolku, chodievali na púte aj do vzdialených pútnických miest, vo svojich rodinách a okolí rozsievali svetlo viery a iste veľa obetovali za nás.

 

(spomienka- rozprávanie z roku 1955)

 

Púte:

Medzi najväčšie a najznámejšie púte patrili každoročné pešie púte do Levoče. Myslavčania sa na ne tešili. Panne Márii tu rok čo rok prinášali svoje bolesti, radosti, všetky kríže a utrpenia. U nej hľadali útechu vo všetkých úzkostiach, preto s veľkou úctou putovali na Levočskú horu. Púť sa začínala už vo štvrtok pred prvou júlovou nedeľou ( 2. 7. bol sviatok Navštívenia Panny Márie ). Vo štvrtok ráno bola svätá omša za pútnikov, potom duchovný otec s prosáciou - procesiou pútnikov idú ku obrázku v Gerbese. Peši putovala najmä skupina mladých chlapcov a dievčat, tiež mladšie ženy a muži. Celú skupinu viedol skúsený starší človek, ktorý zároveň bol vodcom, ochrancom a otcom všetkých.

Pri rozlúčke doma rodičia zvykli doložiť: „Pozdravce od nás Pannu Máriu a sluchajce bačika Legata, žebi sce ščešlivo prišli domo."

S plecniakmi -„zajdami" na chrbtoch, dobrou náladou a so suchou stravou na 5 dní (obyčajne celý chlieb, dajaký kysnutý koláč, varená slanina, varené vajíčka) uberali sa pútnici na skutočne ďalekú (asi 50 km) cestu peši.

Pri každom kríži, či obrázku Panny Márie sme sa pomodlili a chvíľu oddýchli, osviežili sa. Dediny, ktorými sme prechádzali, vítali nás hlaholom zvonov, ba neraz aj s prosáciou nám išli v ústrety. V každom kostole sme sa pomodlili, išli na oferu okolo hlavného oltára. Ľudia nám ponúkali niečo na osvieženie, v Košickej Belej a v Košických Hámroch aj mlieko. Prvú noc - spalo sa každoročne na tom istom mieste v Margecanoch. Domáci nás vítali ako hostí a ponúkli aj teplý čaj a mlieko. Pred spaním sa starší zvykli ešte dlho modliť, ale my mladší sme od únavy rýchlo zaspali. Ráno sa skoro vstávalo, už okolo druhej, aby sme za chládku prešli „cimermanku"- tvrdú hradskú, na ktorej by poriadne pálilo slnko. Celkom k večeru v piatok sme došli do Levoče. Boli sme veľmi unavení. Už nás čakali na nocľah gazdovia pod mestom. Tu sme sa usalašili, oddýchli si.

V  sobotu bola návšteva kostola, prehliadka mesta.

V  nedeľu ráno k nám pribudli mnohí, ktorí pricestovali vlakom. Naša procesia sa pomaly uberala na Levočskú horu. Tu bola slávnostná svätá omša.

Po príchode do kostola kľačiačky sme prechádzali okolo hlavného oltára, tu sme Panne Márii zverovali všetky svoje tajné túžby, radosti a bolesti. Každý sa snažil dostať k studničke, kde vraj je liečivá voda - vodu Panny Márie sme si mali doniesť domov. Na Levočskej hore v kostole je jedno okno od Myslavčanov.

Hneď po sv. omši sme sa pomaly vracali domov. K večeru sme došli na vzdialený kopec odkiaľ bolo naposledy vidieť siluetu Levočského kostola. Tu sme na pokyn vedúceho kľakli, pomodlili sa, pobozkali zem, to bola na ceste posledná rozlúčka s levočskou Pannou Máriou. Do pondelka sme nocovali v Kolenovciach, ráno sme vstávali na sv. omšu, ktorá bola okolo pol siedmej v Spišských Vlachoch. V pondelok k večeru sme sa blížili k Myslave. Oproti nám prišla prosácia, príbuzní donášali unaveným pútnikom čaj, či lahôdku - postrúhané nové uhorky na kyslo.

Do farského kostola sme doniesli uvitý veniec z dubových listov a novú pieseň, ktorú sme sa od iných pútnikov naučili, každý rok novú. Keď sme sa stretli, zvítali sme sa slovami: „Doniesli sme Vám pozdrav od Panny Márie."

My v tom čase tak mladí dlho sme sa pripravovali na púť, lebo cestou, kde sme mohli, aj keď sme mali prísneho vodcu, povystrájali sme huncútstva( v poli, keď sme si kľakli pred krížom, chlapci nám prevrátili plecniaky - zajdy nad hlavu, „bačikovi" Legátovi vytiahli dvojdecovku pálenočky, ktorú mali v zadnom vrecku na posilnenie, no potom sme škodu napravili -dvojdecovku v najbližšej dedine kúpili, lebo „bači" až plakali, keď zbadali prázdnu fľašku). Levočská púť bola pre nás udalosťou ako dnes cesta do Ríma alebo do Svätej Zeme. Po príchode domov práve začínala žatva, a tak bolo treba naplno zapnúť. Milo nás hriali spomienky na krásne dni púte, dlhé mesiace sme mali vďačnú tému na radostný smiech, ako to len mladé srdce dokáže prežiť.

 

Svätenie ozimín.

Na sv. Marka bol veľký sviatok pre celú obec. Slávnostný sprievod veriacich, kde na začiatku bol kríž, tak sviatočne vyobliekané dievčatá a chlapci, za nimi kňaz so Sviatosťou oltárnou, potom mládenci, dospelí i starší nábožným spevom pomaly kráčali do chotára, kde bola ozimina, aby prosili za hojnú úrodu a Božie požehnanie.

Nebohá babička nám deťom často rozprávala ako pred druhou svetovou vojnou celý sprievod spolu s kňazom a sviatostným Spasiteľom prišiel práve na ich roľu na „Lezof porvaz", kde ozimina pšenice bola veľmi slabá. Akosi nezišla. Tá, čo zišla, sotva sa zelenala. Natoľko ľudia sa vypytovali čia je to roľa, od susedov sa dozvedeli, že patrí im. Veľmi sa hanbili, že toľkí videli mizernú pšenicu, z ktorej nič nebude. Celé dni ich to trápilo. Po Markovi začalo pršať, čo iste pomohlo ozimine. Keď išli žať, neverili vlastným očiam. Na ich roli bola krásna pšenica s plnými klasmi, zrelé obilie bolo ako „broky". Ešte takú úrodu nezažili. Ďakovali Bohu za veľký dar a nám deťom pripomínali, že Bohu nič nie je nemožné. Celá rodina bola si istá, že to Božie požehnanie spočinulo na ich roli a Boh vypočul prosby ľudu, dal im úrodu, akú nikdy nezažili a nemali ani predtým, ani potom.

Veľkonočná nedeľa ráno - svätenie jedál

Pre celú dedinu to bolo najkrajšie ráno roku. Aj preto, že po siedmich týždňoch pôstu, každý

už veľmi túžil po mäse, ale aj preto, že to bola ukážka krásy mladosti: deti, dievky, ženy

vyobliekané v nádherných hacarských krojoch s plnými košíkmi, kde nechýbal:

biely koláč - pleceňik, šunka, chren, soľ, na tvrdo uvarené vajíčka. Ísť svätiť veľkonočný

koláč s košíkom, to bola predovšetkým milá povinnosť dievčat, no keď ich nemali, musela

gazdiná.

Košíky s krásnymi, najmä doma tkanými prikrývkami, stáli tesne vedľa seba po celom kostole i okolo kostola. Pred svätením miništranti chodili s košmi vyberať po dve surové vajíčka ako výsluhu pre kňaza, kostolníka a kantora.

V každom dome rodina zasadla k slávnostným posväteným veľkonočným raňajkám.

Hlava rodiny - otec začal modlitbou a ostatní sa pridali. Veľkonočné jedlá chodievali dať

posvätiť aj tí, čo nikdy do kostola nechodili.

 

Kostol

Kostol - Boží dom naši predkovia mali vo veľkej úcte. Neprešli okolo bez prežehnania. Ak išiel na voze furman, spomalil kone, sňal klobúk, hlavou sa uklonil a tak v mene Božom pokračoval v ceste.

 

Večerná modlitba

Doplnenie večernej modlitby, ktoré sa zachovalo ústnym podaním prababičiek. Večer sa deti pokľačiačky spolu modlili:

Otče náš, Zdravas Mária, Sláva Otcu, Verím v Boha, Desatoro Božích prikázaní.

Starý rodič, či dospelý, ktorý bol práve v izbe dával otázky a deti odpovedali. Ak náhodou

boli deti samé, dali si otázku a hneď odpoveď.

Keľo bohov?

Jak še menujú?

Kto nás stvoril?

Kto nás vykúpil?

Kto nás pošvecel?

Čím nás Ježiš Kristus vykúpil?

Prežehnaním sa, urobiac znak kríža na podušku, mohlo sa ľahnúť.

 

Kostol

  • k jeho úprave prispel hlavne pán Nič Ján
  • terajší hlavný oltár darovali - dali postaviť bezdetní manželia Juraj a Anna Beroví /Kandžovo/
  • bočný oltár k Božskému Srdcu Ježišovmu darovala rodina Mullerová /Kašajčina/, staviteľom bol pán Fischer z Budapešti
  • kazateľnicu dala postaviť pani Kušnírová /nenočka Ujková/
  • veľký luster, ktorý bol uprostred kostola, darovali pán Michal a pani Katarína Vargová; luster bol neskôr darovaný do okresu Prešov
  • v roku 1942 dal ľavý bočný oltár postaviť pán Michal Danko; staviteľ oltára bol Di Valenti Osvaldo. Predtým tam bol oltár Panny Márie, ktorý bol daný do filiálky -Bašky
  • lavice aj stoličky dala - darovala pani Somošiová /nena Mentuzová z doliny/
  • rozhlas - ozvučenie dala zaviesť pani Boldižárová /nar. 1985/ (podľa Kataríny Boldižárovej)
  • v roku 1957 bol postavený a posvätený /viď. aj fotografie/ terajší kríž na kostolnej veži. Podľa pána Karola, majstra, ktorý kríž robil a staval na vežu, mal pri sebe 4 štamprlíky, ktoré po vyprázdnení rozhodil na všetky 4 svetové strany, aby sa kríž nekýval a nespadol.
  • podľa pána J. Niča - počas spravovania farnosti pánom farárom Tkačikom sa urobili dosť veľké úpravy, najmä v interiéri /vymenené alebo úplne odstránené bočné oltáre, luster z prostriedku a i./
  • všetky potrebné stolárske práce vykonával sám a neskoršie aj so svojimi synmi pán Ján Nič, nielen v kostole, ale aj na fare

 

Spolok - Ružencový dom

  • za spravovania farnosti pánom farárom Hermanským bola urobená nová betónová podlaha
  • v Ružencovom dome sa modlieval sv. ruženec vždy v utorok v piatok a v nedeľu odpoludnia a tiež iné pobožnosti
  • neskoršie, až do roku 1997 slúžil už len ako Dom smútku

 

Krst

  • ohlasovanie krstu na faru vykonávala „valalská baba" /pôrodná babica/, tiež chodila volať kmotrov za krstných rodičov ako aj volať hostí na krstiny, za čo dostávala výslužku /múku a pod./
  • krstilo sa v nedeľu po nešporoch, dbalo sa však, aby povinná sýpka bola dodaná /nosilo sa na faru, kostolníkovi, vartášovi/

 

Sobáš

  • sobášu predchádzali ohlášky - opovedky, 3x po sebe za 3 týždne
  • starší farníci si nepamätajú, žeby bola robená náuka pre snúbencov - za pána farára Fischera určite nebola
  • avšak po roku 1935 - po prevzatí farnosti pánom farárom Hudákom náuka už bola povinná. Pán farár Hudák na náukach trval a napr. podľa pani Heleny Kolibárovej aj prísne vyžadoval dodržanie hranice 18 rokov pre uzavretie manželstva. Jej v určený dátum sobáša chýbal do dovŕšenia 18 rokov 1 mesiac, tak jej sobáš nepovolil a museli mať sobáš o mesiac neskôr.
  • sobáše bývali v pracovné dni - v pondelky so svätou omšou. Počas svätej omše boli v kostole snúbenci zvlášť - ženích stál pri oltári Božského Srdca a nevesta pri oltári Panny Márie, až na samotný obrad sobáša išli pred oltár.
  • po sobáši v kostole išli mladomanželia s družinou - družbovia a družičky - svedkovia, podpísať zápis na faru. Družina vtedy tancovala na ulici a v neskoršom období na farskom dvore, kde sa zišlo veľa divákov z radov občanov, aby okukávali, či družbovia a družičky vedia dobre tancovať.

 

Úmrtie - pohreb

  • úmrtie oznamoval umieračik. Mŕtvy bol doma vystretý na mároch /oblečený vo sviatočnom oblečení pripravený do truhly. Vyzváňalo sa 2x denne. Počas vyzváňania sa domáci - príbuzní modlili pri mŕtvom.
  • Na druhý deň, keď už bola kúpená truhla, bolo kladenie mŕtveho do truhly. Prišiel pán farár, kostolník - pán farár posvätil truhlu a mŕtve telo v plachte sa preložilo do truhly.
  • V deň pohrebu sa obrady vykonávali najprv doma - na dvore, tu bolo hlavné „odpytovanie, spravidla pánom kantorom. Odpytovala sa celá pozostalá rodina. Po obradoch na dvore sa smútočný sprievod odobral do kostola na sv. omšu. Truhla zostala vzadu - pod chórom. Po sv. omši bola ofera.
  • Potom išiel sprievod na cintorín. Truhlu nosili nosiči z radov príbuzných a keď zomrel mladík, truhlu niesli dievčatá oblečené za družičky v bielom.
  • Neskôr z Ružencového domu vznikol Dom smútku, tak obrady boli vykonávané už len tam. Z domu bol mŕtvy prenesený do Domu smútku a na smútočnú sv. omšu sa truhla s mŕtvym nosila do kostola. Neskôr - až do ukončenia výstavby Domu rozlúčky na cintoríne - truhla počas sv. omše zostávala v Spolku (Dome smútku dnes Ružencový dom).
  • Pri výročnej sv. omši prázdna truhla bola položená v kostole pred gatrikmi, tak ako to bolo pri pohrebných obradoch.

 

Prvé sväté prijímanie

Sv. spoveď bola v ten istý deň ako sv. prijímanie, t.j. v nedeľu.

 

Birmovka

Pán biskup Čársky, bol aj v Myslave. P. biskup Madaras. Pamätajú sa na birmovky ako na slávnosť, ale nie takú, ako býva teraz. Na birmovky sa išlo na vozoch do Košíc.


 


Úvodná stránka