Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu
Myslava Mestská časť Košice
 
 

História

Po stopách dávnej minulosti

Obec leží v krásnom údolí, ktoré má ustálenú svoju tvárnosť pred tisícročiami po búrlivýchpremenách. V košickom múzeu sú uložené bronzové predmety nájdené v Myslave pri vykopávkach. Napríklad pri Poľove sa našiel predmet z doby kamennej, pri Barci bolaobjavená prvá zistená opevnená osada z doby bronzovej, tamtiež zistené boli stopy obydlí lovcov mamutov, v Kavečanoch nálezy z mamutov, v Seni rímsko- provinciálne sídlisko, mohyly pri Belži, Bočiari a Haniske, v Košiciach keltské pohrebisko. Celé údolie, ktoré od západu medzi horami a lesami je tak úzke a zase východnejšie sa pomaly rozširuje, kam sa usadili naši dávni predkovia, sformovali búrlivé kedysi a teraz tak krotké vody riečky Myslavky. Vyviera až pod majestátnym štítom Holice, najvyššieho končiara najvýchodnejšej časti slovenského rudohoria. Prediera sa pomaly pomedzi skaly cez rôzne horniny, úlomkami ktorých si vymedzuje a krášli svoje koryto. Okolo obce boli samé lesy. Terajšie pastvisko pri obci už svojím názvom Hrabina  prezrádza, že tam rástli mocné hraby, ktoré postupne vyklčovali a vyrúbali. Kedysi sa tiahli lesy hore od Jedlín až poniže vyšnej cesty z Myslavy do Košíc cez cvičisko. Z druhej strany zase veľký dubový les na hore siahal ďaleko za Vinicami až takmer ku hlavnej hradskej z Košíc na Moldavu. Veľká časť chotára Za brehmi, kde už oddávna je orná pôda bola tiež hustým brezovým lesom. Husté lesy boli i pre ľudí dobrým útočiskom v nepokojných vojnových dobách. Chotár, zvaný Krigront naznačuje, že obyvatelia tu nachádzali v húštinách a roklinách svoje úkryty a ochranu práve vo vojne, v nepokoji. V lesoch drevo, vozené furmanmi až do Košíc, v horách bohatstvá železnej a inej rudy a lesné plodiny ako maliny, jahody, čučoriedky, to všetko bolo ako príležitosť ku zárobku.

Na úsvite dejín

Zmienky o potoku a obci Myslava sa objavujú len príležitostne v darovacích listinách alebo pri riešení sporov medzi šľachticmi- zemepánmi, majiteľmi tunajších usadlostí. Najstaršia správa o Myslave je z roku 1263, keď osada bola darovaná jasovskému kláštoru. Totiž medzi osadami, ktorých majiteľmi bola rodina Chyrke sa spomína Myslava aj v listine z roku 1329. Predkovia tejto rodiny pochádzali z rodu Aba ( podľa neho je aj prastarý názov abovskej stolice). Z roku 1297 je tu darovacia listina kráľa Andreja III., ktorý daroval Jánovi, synovi Herbolda, šľachtica z Košíc, rozsiahle lesy, tiahnuce sa od Košíc až ku Gelnici, a síce medzi potokmi Myslavka, Črmeľ a Belá a Malý Hnilec. V sporoch, ktoré sa v tomto období viedli sa rozhodlo, že južná strana pri Tejkeši od malého potôčka, ktorý sa vlieva do Myslavky až ku dvom veľkým balvanom patrí Jánovi z Idky a severná strana od Tejkeša patrí Košiciam. V roku 1429 vymrela rodina Chyrke a majetky tejto bohatej a mocnej rodiny, ktorá skoro dve storočia spravovala viac dedín, prešli rodine Šemšeyovcov, a to v Above osady Gard, Lorinčík, zvaný ináč Vyšný Gard, Poľov a polovica Myslavy, Haniska a štvrtina Šace. Pri ohraničovaní majetku sa spomína aj potok Čakan, ktorý sa vlieva do Myslavky. V roku 1382 mesto Košice viedlo dlhý spor proti grófom z Malej Idy, ktorí si prisvojovali právo na osady Vyšného i Nižného Tejkeša a polovičky Myslavy. Aj výsadné práva, dané kráľom Žigmundom mestu, zdôrazňujú, že tieto osady patria Košiciam a výsady, dané mestu sa vzťahujú aj na všetkých obyvateľov týchto obcí, ktorých zemepánom sú Košice.
Vo všetkých listinách jednajúcich o tejto záležitosti, sa spomína obec Myslava vo forme ,,Miszla“. V roku 1395 Mikuláš, syn Tomáša Chyrke, v testamente daruje košickým dominikánom les na myslavskej hore s niekoľkými roľami a to počnúc od vyšného mlyna osady Myslava až ku veľkej a či verejnej ceste, ktorá ide z Malej Idy do Košíc a ku inej ceste, po ktorej sa ide do Hýľova. Tiež daruje jednu vinicu, ktorá je na myslavskej hore z južnej strany so všetkým, čo k nej patrí. V roku 1397 Peter Chyrke ešte daruje dominikánom mlyn pri potoku Myslavka na vyšnom konci dediny Myslava a celý jeden gazdovský pozemok, ktorý bude stačiť pre jedného usadlíka. Morová nákaza tzv. čierna smrť, ktorá sa rozšírila po Európe bola zanesená v roku 1430 aj do Košíc a okolia, kde si vyžiadal veľa obetí. Akiste veľa ľudí zomrelo na túto chorobu v Myslave. Možno súdiť podľa toho, že košickí dominikáni nemali koho najať do vinice a tak provinciál rádu Matej Kald vyhovel naliehavej žiadosti predať mlyny v Myslave i lúku pri ňom, aby za prijaté peniaze mohli opraviť kláštor a dať do poriadku ostatné vinice. Všetko odkúpilo mesto Košice.

Osídlenie obce

O stopách po pradávnych obyvateľoch hovoria archeologické nálezy bronzových predmetov, ktoré sú v košickom múzeu. A samotný názov obce Misla, Myslav, Myslava prezrádza aj pôvodných a jedných z najstarších obyvateľov obce, teda Slovenov- Slovákov. Učenci dôkladným skúmaním reči nášho ľudu, archeologickým výskumom i štúdiom najstarších zachovaných listín zistili, že slovenský národ dávno pred príchodom Maďarov do dunajskej kotliny bol v ríši veľkomoravskej jednoliaty a jeho sídla siahali od rieky Moravy popri Dunaji a popod Tatry až k Tise, ba až ku hraniciam vtedy mocnej bulharskej ríše. Len príchod Maďarov v X. a XI. Storočí smerom ku Košiciam z juhu, Novým Zámkom, Nitre a príchod Nemcov v XIV. a XV. Storočí do Spiša i ku Košiciam pretrhol spojenie východu, stredu a západu Slovenska. Tým nastali potom rôzne odlišnosti v reči, kroji, zvykoch. Takéto vplyvy cudzích prvkov, prisťahovalcov Maďarov a Nemcov, ako to zisťujeme v živej reči ľudu i v starých listinách a zvykoch, badať slabšie i výraznejšie aj v Myslave. No slovenský živel ako pôvodný obyvateľ kraja absorboval v mori šíreho slovenského okolia všetku cudzotu, stmelil všetkých, pretrval veky a z vĺn rozbúrenej minulosti vyšiel obrodený.

Nemeckí prisťahovalci

Stopy po nemeckom prisťahovalectve v Myslave, ba i v susednom Nižnom a Vyšnom Klatove sú veľké. Sú to staré nemecké názvy chotárov, nemecké mená občanov dosiaľ žijúcich a veľa nemeckých slov v živej reči ľudu i zvyky a kroje, ako aj jasné dôkazy cirkevných matrík i starších archiválnych záznamov. Prvý pisateľ dejín Myslavy baťko Straka podľa monografie abovskej župy kladie príchod Nemcov do obce do doby Gejzu II. ( 1131- 1161). Prišli vraj z Flandrie a bol medzi nimi údajne aj barón Šolc. Iní hovoria o príchode Nemcov v dvoch prúdoch- a to za Gejzu II. v roku 1142 od ústia rieky Rýnu a druhý prúd až za Bélu IV. Z Thuringie, kedy prišiel vraj aj nemecký rytier Narad s 3000 Nemcami a usadil sa v Abanovohradskej stolici, teda aj Košiciach a okolí. Druhý prúd za Bélu IV. je však podľa listín pravdepodobnejší. Učený Munnich za mylný názor pokladá mienku, že Nemci sa prisťahovali do Spiša ešte za Gejzu II. v XII. storočí. Najmenej i jedno storočie treba posunúť hromadné sťahovanie Nemcov do Spiša, ba i na východné Slovensko vôbec, teda najskôr až za Bélu IV. Bola to doba vpádu divokých Tatárov, ktorí plienili a ničili všetko, kade prešli. Preto po ich odchode kráľ Béla IV. sa snažil získať nemeckých prisťahovalcov ako dobrých remeselníkov, baníkov, ktorí by pozdvihli primitívny priemysel, zaľudnili niekde prázdne alebo poloprázdne osady i aby otvorili v horách bane. V najstaršej listine mesta Košíc už je zmienka o dvoch nemeckých prisťahovalcoch a listina ich volá hosťami, keďže sa len nedávno prisťahovali. Kedy prišli Nemci do Myslavy ťažko o tom povedať, keďže nemáme žiadne listiny. Tu sme odkázaní len na stopy zanechané v reči, názvoch chotárov, v menách osôb a potom aj v neskorších listinách. Samotná reč ľudu je bohatá, nevyčerpateľná studňa pre jazykopisca a dejepisca. Slovné bohatstvo i cudzie slová odkrývajú záclonu dávnej minulosti a prezrádzajú veľa tajov a dejov našich predkov. Myslavčania používajú v obyčajnej hovorenej dedinskej reči v svojráznom nárečí veľa nemeckých slov, i keď si to zväčša neuvedomujú. Najmä veľa nemeckých slov sa hemží okolo domácich výrobkov, súčiastok obleku, povozníctvu, baníctvu... Pri porovnávaní nemeckého slovníka s rečou ľudu v Myslave sa zistilo do 500 nemeckých slov v hovorenej reči myslavských obyvateľov. Aj keď vplyv nemeckých remeselníkov. Vojakov, rôznych majstrov bol dosť veľký na celom Slovensku, zvlášť výrazný a nápadný je v Myslave, ako následku silného vplyvu dávnej nemeckej kolonizácie. Niektoré slová sú napochytro nepochopiteľné, čo do pôvodu i koreňa, i keď vieme ich terajší význam. Pri dôkladnom jazykovom rozbore vysvitne, že ide o staré írečité slovenské slovo alebo prípadne o koreň nemeckého slova azda už aj s predponou alebo príponou slovenskou.
 

chotáre okolo Myslavy - Rigront- Ring- Grund- Gront- Grund; Gerbes- Girb                                                                                                        

chotáre okolo Nižného Klatova - Migront- Mein- Grund Berpoš- Beer- Bosch; Gajberk- Gau- Berg                                                                      

chotáre okolo Vyšného Klatova -Vašušten- Weis- Stein Hurasberk- Herrens- Berg; Čaks- Schank- Haus

Všetko sú teda jasné stopy po dlhom pobyte nemeckých prisťahovalcov v tomto kraji, najmäokolo Klatova v baníckom kraji. V susedných dedinách už za druhým vrchom a v druhej doline ležiacich, už nieto nemeckých mien, totiž v Baške a Bukovci... Len v údolí riečky Myslavky, kam prišli nemeckí prisťahovalci do Myslavy a N. a V. Klatova a zdá sa, že práve prišli smerom na banské mestá ako Banskú Bystricu, potom na Gelnicu, N. a V. Medzev, Zlatú Idku a do N. a V. Klatova a až do Myslavy, kde sa najviac zahniezdili, keďže tu mali najvhodnejšie životné podmienky. Spoločenské a hospodárske spojenie mala vždy Myslava s Klatovom. Zoznamy myslavských obyvateľov sa našli v súpise obyvateľov košického okresu v krajskom archíve v Košiciach, ktorý bol robený z vojenských dôvodov. V takom súpise z roku 1712 bolo zistené v Myslave 19 obyvateľov, a to okrem mien ako Černol, Medvec, Kopas, Gomboš, Kováč, Molnár, Vellos aj Frajter. Iné nemecké mená sa nespomínajú, či to bol len napochytro robený zoznam sa nevie. Simplicissimus ( Nemec) pochádzajúci zo Sliezska, ktorý niekedy v rokoch 1659- 1661 bol v Košiciach, zmieňuje sa, že tam deti na ulici sa učia trom rečiam a to nemeckej, slovenskej a maďarskej a vtedy jezuiti v Košiciach mali riadne kázne v nedele a sviatky pre Slovákov, kým pre Maďarov iba cez sviatky. A ten istý Simplicissimus spomína aj Myslavu ako vraj celkom peknú nemeckú obec, kde sa rozprávalo po maďarsky a spomína sa aj to, že musia vydržiavať nemeckého evanjelického farára. Tu bola vtedy evanjelická fara. Myslavu volali nemeckou obcou a bola v nej väčšina Slovákov. Bola to doba po vpáde Turkov, keď Maďari utekali a priamo zaplavovali slovenské kraje a najmä mesto Košice, ktoré sa stalo ich útočišťom aj zastávkou. V súpise z roku 1726 je v zozname už 30 obyvateľov a sú tu spomenuté nemecké mená ako Širger, Klein, Cirner, Vint, Milner a iné. Súpis z roku 1751 má už 55 obyvateľov a z nich je 21 s nemeckými menami Šmid, Miller, Solcz, Cirner, Kelbel, Korl a iné. Súpis z roku 1753 je urobený poverencami magistrátu mesta Košice ako zemepána obce, je veľmi podrobný a načrtá podrobný obraz stavu obce. Len o dva roky neskôr je tento súpis rozšírený a spomína sa v ňom už 110 dvorov v obci. Z toho vidno, ako bol neúplný a nepresný zoznam obyvateľov.
V roku 1772 sa už v súpise spomínajú 44 gazdovia a 17 železiari. Spolu 61 obyvateľov a 38 z toho je z nemeckým menom. Je tu treba dať prednosť historickej pravde, či je priaznivá alebo nie, tej ktorej tendencii. Niektorým sa napríklad zdalo, že najstaršími obyvateľmi sú Kolibárovci, Solárovci a iní s podobnými čisto slovenskými menami. Musíme uznať podľa známych historických dokladov, že nemecké prisťahovalectvo v Myslave zapustilo silné korene a že popri stálom slovenskom obyvateľstve malo veľký vplyv, najmä za priaznivých podmienok politických. Nemecké rodiny sa miešali so slovenskými, ktoré mali oporu v širokom slovenskom okolí. Politické pomery a náboženské novoty v XVI. a XVII. storočí viac priali Nemcom i nemeckým prisťahovalcom. Návrat k predošlej viere pri rekatolizácii v XVIII. storočí zase schladil, ba takmer úplne zastavil nemeckú rozpínavosť a s tým i vplyv nemeckých prisťahovalcov. Takto rodiny s nemeckými menami preberali slovenské prezývky a názvy a zriekali sa pôvodných. Azda ich nové pomenovanie, ktoré im dal veľmi priliehavo sám ľud, bolo tak charakteristické, že zatienilo aj ich doteraz užívané meno. Takto teda rodina Špilmana, ktorá vozila soľ voľakde zo Solivaru od Prešova, dostala meno Soľár a pri ňom potom aj zostala. Alebo rodina Širgeľa aspoň jedna časť tej rodiny robila domy- koliby, dostala meno Kolibár. Alebo jeden z Velesovcov bol bednárom dakde pri myslavskom pivovare dostal meno Bednár. Daktoré rody a rodiny už dávno vymreli, ale dvor sa volá podľa nich. V roku 1678 sa spomína Ján Schultz, ktorá bol v službách cisára Leopolda I., ako prefekt bansko- bystrický. Bol aj správcom komornej pokladne. Teda keď o 100 rokov neskôr sa vybral z Myslavy Martin Šolc a šiel do Peštu hľadať svoje barónstvo, vlastne barónstvo svojich predkov, pomýli si adresu. Doterajšie záznamy nijako nepotvrdzujú barónsky pôvod rodiny Šolcovej. Myslava bola od roku 1382 majetkom mesta Košice, v Myslave býval síce šľachtic, ale bolo to len meno obyvateľa, remeselníka, obuvníka, ktorý neskôr bol veľkým bohatým gazdom. Rodina Jergovcov sa spomína v súpise pravdepodobne prišla z Belej, ako aj rodina Klemova. Iné rodiny prišli z iných okolitých obcí ako hlavne z Klatova, potom aj z Belej, Hámrov, Hýľova a Bašky... 

Pozoruhodný je aj myslavský kroj, ktorý má veľa slovenskej svojráznosti. Ženský kroj je veľmi podobný kroju obce Jarok pri Nitre. Sú však v ňom aj isté nemecké prvky. Ženy nosili dlhé ,, visty“ , chlapi hajtušky okolo krku. Nemeckí prisťahovalci v Myslave vplyvom starého pôvodného obyvateľstva i okolia sa rýchlo poslovenčovali. V dobe tzv. reformácie, šírenia novej viery, tzv. nemeckej viery, akosi ožili. Veď šírili ju nemeckí kazatelia z nemeckých kníh. Nie div, že ešte v roku 1771 pri vyučovaní náboženstva myslavský kantor používal nemecké misionárske knihy, aj keď v kostole už ľud spieval zo slovenského spevníka. Ba ešte vtedy v Myslave, radi rozprávali po nemecky a to najmä starší. Rekatolizácia zoslabila germanizáciu a posilnila domácu ľudovú slovenskú reč. Keby bola zostala obec luteránska, je dosť pravdepodobné, že by bola zostala nemecká alebo aspoň oveľa neskoršie a pomalšie by bola nemčina ustupovala slovenčine. V krútňave v minulosti i cudzinci sa udomácnili, spojili sa rečou i duchom s domácim obyvateľstvom a všetci v rodine jedného národa sa spojili ku statočnej práci. Nie je dôležité aké kto meno nosí, ale to je hlavné, aby každý na tom mieste, kam ho Prozreteľnosť Božia postavila, sa zapojil súkromným i verejným životom do výstavky krajšieho, šťastnejšieho a pokojnejšieho života, aký mali naši predkovia v macošskej minulosti.

Náboženské pomery

Slováci pod Tatrami sa stali kresťanmi ešte v IX. storočí. Najmä pôsobením vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Hoc kresťanstvo vnikalo z juhu už skôr. U Maďarov v Uhorsku až takmer o jedno storočie neskôr sa šírilo kresťanstvo a to účinkovaním sv. Vojtecha, pražského biskupa. Prvý uhorský kráľ sv. Štefan už upevnil kresťanstvo zakladaním kláštorov a biskupstiev. Celé východné Slovensko bolo ešte celé XI., ba aj polovicu asi XII. stor. misijným územím. V abovskej župe šírenie kresťanstva bolo zverené benediktínom, usadeným v Nižnej Myšli, v Siplaku a v Jasove, prípadne i v Malej Ide alebo v Garde, všetko na veľmi starých slovenských sídliskách, ako ukazujú najnovšie vykopávky. Neskôr skoro na tých istých miestach sa usadili premonštráti. Najstaršie premonštrátske prépošstvo bolo v Jasove, v Nižnej Myšli a benediktínske opátstvo v Krásnej nad Hornádom. V druhej polovici XII. stor. sa už tvoria fary, ktoré podľa cirkevnej organizácie už patrili pod jedno z najstarších biskupstiev v Jágri, pod ktoré patrili obyvatelia abovskej, šarišskej a zemplínskej stolice, a to až do roku 1804, kedy bolo utvorené biskupstvo košické. Už začiatkom XIII. stor. sa spomínajú fary v košickej oblasti- Košice, Belža, Klatov, Hýľov, Geča, Malá Ida, Poľov, Sokoľany, Nižná a Vyšná Myšľa a tiež aj v Myslave. Príchodom dominikánov do Košíc Myslava už bola nábožensky ovplyvňovaná aj z Košíc, nielen z Jasova , kde býval zemepán obce Chyrke. Keď v roku 1395 Mikuláš Chyrke daroval košickým dominikánom les, Myslavskú horu, vinice a o dva roky neskôr aj vyšný mlyn, celkom takto dominikáni prevzali duchovnú správu obce. Keby v zozname stredovekých fár nebola Myslava, sa mohlo stať len preto, že košickí dominikáni, ktorí v Košiciach sa už spomínajú v roku 1303, už sem dochádzali ako misionári. Lenže pravdepodobnosť, že tu už bola fara, potvrdzuje aj skutočnosť, že už v roku 1312 sa tu spomína kostol k úcte sv. kríža, ktorý viac než o polstoročie musel byť prestavený, hoc bol z kameňa. Stál asi na tom istom mieste, kde je teraz kríž pred farou a jeho hlboké základy možno i teraz v potoku dobre pozorovať. Košickí dominikáni sa starali o náboženský a mravný život obce pravdepodobne až do polovice XVI.stor., keď jednak pre zmenené náboženské pomery ako aj pre osudný požiar, ktorý úplne zničil strechu ich kostola a kláštora, ako aj chrám sv. Alžbety a františkánsky kostol i domy mešťanov, museli mesto opustiť na celých 120 rokov. Vtedy opustili mesto i františkáni. Potom už mestská rada otvorene sa priklonila ku novej viere. Ba nástojila na tom, aby toto učenie prijali aj ich poddaní v okolitých obciach, nad ktorými mali patronátne a zemepánske právo. Takto bola aj Myslava nútená prijať novú vieru. Reformácia šírená v susednom meste už v tridsiatych rokoch XVI. stor. podporovaná radnými pánmi sa čoskoro dotkla aj Myslavy. Už v roku 1550 v Myslave sa spomína farár Valentín Besthery ako ženatý a ako privŕženec nového Luterovho učenia. Tu pôsobili ako evanjelickí, protestantskí farári- kazatelia Ján Gras, Matej Šolc, Urban Wildner, Matej Hertelius, Ezechiel Hebsacher, Anton Herko pred rokom 1605. Vtedy meno obce sa spomína v skomolenej forme Mes- Moes- Mos. V tej dobe bol veľmi žalostný náboženský stav v obci. Keď tu pôsobil farár- kazateľ Matej Šolc, ľudia nevedeli ešte dobre ani Desatoro ani Verím v Boha. Ba bolo dosť aj takých, čo nevedeli ani Otče náš. Vtedy ku myslavskej fare patrili ako filiálky tri obce- Nižný a Vyšný Klatov a Baška. To, že v Myslave bola evanjelická fara na to upozorňuje aj kanonická vizitácia vo Vyšnom Tejkeši z roku 1772, ktorá spomína v Myslave farskú záhradu a pri nej farskú budovu. Tiež aj evanjelický dejepisec Hork zdôrazňuje, že Myslavčania a Tejkešania zavolali si za duchovného Jána Trstenského, riaditeľa evanjelického gymnázia vo Veľkom Šariši. A je zaujímavé, že poldruha storočia je tu zase Trstenský Matej, rodák z Trstenného, ako jezuita a misionár, ktorý Myslavčanom napomáha vrátiť sa späť ku viere - ku katolicizmu. Myslava teda skoro 200 rokov bola formálne protestantská. Podľa udalostí odohrávajúcich sa v susedných Košiciach, možno usudzovať, že i tu ľud vyhľadával pravých katolíckych kňazov, keď sa čo len nakrátko objavili v meste. Veď v roku 1618 dvaja jezuiti tu už horlivo pracovali, kým neprišlo Betlenovo vojsko. Mučenícka smrť troch kňazov v roku 1619 nezostala bez ozveny a odplaty. Potom už až v roku 1643 prišli znovu jezuiti, i keď o rok museli zase utekať pred vojskom Juraja Rákocziho. Až po roku 1650 pomery viac prijali katolíkov. Jezuiti založili rezidenciu i gymnázium, jágerská kapitula z Jasova prišla do Košíc. Biskup Kišdy založil v roku 1657 univerzitu. V roku 1674 tu bola založená aj prvá tlačiareň. A v roku 1671 bol chrám sv. Alžbety vrátený katolíkom. Z doby XVI. a XVII. je veľmi málo správ o Myslave, ktoré sa však podarilo zachytiť sú tu opísané.
Prípis generála Spandkau pre starostu a senát, v ktorom hovorí, že by rád navštívil mesto aspoň na dva- tri dni, pre zaujatosť však nateraz nemôže. Prosí však mesto o to, aby obstaralo pre vojsko potrebné potraviny a hneď dáva odpoveď na správy a sťažnosti o tom, že niektoré obce odopierajú dávať potraviny pre cisárske vojsko. Doslovne sa píše: že Myslavčania, poddaní spomínaného mesta, sa neodvážili pozbierať potraviny pre vojsko, treba zvážiť, keď toto odopretie a vyhrážky pochádzajú od povstalcov, je spravodlivé, aby takých neposlušných ľudí, ktorí viac poslúchajú vzbúrencov ako svojho zákonitého kráľa, potrestali podľa zákonov kráľovstva.
Aké strašné obdobie to bolo vtedy, vysvitá z druhej listiny, ktorú vydal Myslavčanom košický richtár, kde odporúča zbierať milodary na prestavbu a opravu kostola, vypáleného hordami nepriateľských vojsk. Zbierky na kostol vyniesli málo a ani mesto im nepomáhalo. Takže Myslavčania ešte 20 rokov neskôr museli poslať deputáciu na mestský úrad s naliehavou žiadosťou o súrnu pomoc pri výstavbe a oprave kostola. Ani teraz mesto finančne ničím neprispelo iba s odporúčaním ku zbieraniu milodarov po okolí. Nie div, že aj v súpise z roku1712 je spomínaných tak málo občanov. Návrat ku viere predkov nastal pomaly. Z doby, keď naši predkovia prešli ku protestantizmu, máme pomerne málo správ. Doba rekatolizácie je už dobou pokojnejšou i ku nám bližšou. I písomných pamiatok sa nám pomerne dosť zanechalo. Z nich vidíme aká to bola ťažká práca odstrániť všetky predsudky a zmeniť mnohé vžité obyčaje vyše poldruha storočia, a tak presvedčiť ľudí a získať späť ku starej viere, viere cyrilo - metodejskej. Prevzatie kostola do rúk katolíkov, usadenie sa riadneho a stáleho duchovného a vedenie matričných kníh, to je už pevný základ a záruka v tom ktorom kraji. Riadni farári sa spomínajú až od roku 1788. Trvalo dosť dlho kým sa katolícki duchovní usadili v obciach, lebo starých duchovných, ktorí prišli sem zo západu Slovenska, kde boli priaznivejšie pomery pre katolícku Cirkev bolo málo. V duchovnej správe vyšli pomáhať aj rehoľníci z rozpustených kláštorov. Až keď z jezuitských škôl vyšla nová inteligencia, novo vychovaná mládež i noví kňazi, až títo potom trvanlivo zaplnili uprázdnené a dlho osirelé fary. Myslava ako filiálka patrila ku fare vo Vyšnom Klatove. Totiž v prvej polovici XVIII. stor. ku fare vo Vyšnom Klatove patrili tieto obce- Myslava, Baška, Bukovec, Hýľov do roku 1736, Košická Belá a Hámre do roku 1750.
Najvýznamnejším šíriteľom katolicizmu bol práve Ján Mačenga, klatovský rodák. V dušpastierskej takmer 20 ročnej horlivej činnosti úplne zmenil náboženskú tvárnosť celého okolia. Celým svojím pôsobením, kázňami i poučovaním späť získal ku katolíckej Cirkvi mnoho a mnoho. Síce dávnejšie v roku 1712- 1726 dochádzali nielen do Myslavy, ale aj do Klatova, iných obcí misionári z Košíc, a to jezuiti. Ich zásluhou prišiel do Klatova za duchovného benediktín Prokop Zešitý, ktorý tu pôsobil 6 rokov. Farár Mačenga nestačil na všetko v tak rozsiahlej farnosti. Zakročil preto, aby sa utvorila fara v Belej. Jágerský biskup jeho žiadosti nemohol hneď vyhovieť, ale stalo sa to až o tri roky neskôr, čoho sa Mačenga nedožil. Vtedy v jeho farnosti bolo ešte veľa evanjelikov, luteránov, ktorí odkladali s obrátením a tvrdošijne zostávali pri protestantizme. Chodili aj do evanjelického kostola až do Košíc, kde si aj deti nosili krstiť. Preto manželka evanjelického farára každoročne dochádzala so slúžkami sem do obcí tejto farnosti a zbierala maslo, vajíčka, víno a iné. Do Myslavy často dochádzal nemecký evanjelický kantor aj s troma- štyrmi žiakmi, a to zväčša večer a potraviny, nazbierané u ľudí, im v noci odvážali až do mesta. V roku mestský úrad na žiadosť Mačengu vyšetroval, aké pozemky patria ku fare v Myslave. Mačenga asi aj tu navrhoval zriadiť tiež aj v Myslave. Prítomný richtár Martin Kelbel a ostatní občania Andrej Molnár, Ján Veles starší, Gašpar Molnár a Michal Milner prehlásili, že fare patrí celá jedna gazdovská usadlosť, a to ako jedna štvrtina dosť rozsiahly pozemok, mimo to na košickom chotári ešte 18 rolí, kostolu však žiadne pozemky. A role užívajú: Kelbel, Cirner, Gomboš, Molnár, Milner, Naď, Miller. Mačenga pomáhali v Myslave otcovia jezuiti a katechisti, ktorí tu vyučovali náboženstvo. Vyžiadal si to farár priamo od provinciála, hlavného predstaveného jezuitov v meste. Po 14 ročnej činnosti ešte vždy farár sa sťažuje na nepochopenie a prílišné pridržiavanie sa predošlého náboženstva. Tak napríklad vo Vyšnom Klatove niektorí ešte deti vodia ku evanjelickým kazateľom do Košíc. V Hámroch Martin Tomko, vtedajší richtár, ktorý mal katolíckych rodičov, stal sa luteránom i s deťmi v Nižnom Klatove vdova Motykova, ktorá v ťažkej chorobe jemu zverila svoje deti, teraz, keď sa vyzdravela, tajne odviedla deti ku spovedi do mesta ku evanjelickému kňazovi.
Tomáš Hrabina, ktorého farár vypýtal od úradov, aby nemusel ísť za vojaka, teraz verejne vystupuje ako luterán. V Belej dcéra Jergu, ktorá ešte nedávno v kostole sa spovedala, verejne vystupuje teraz ako luteránka. Vo Vyšnom Klatove mládenec Matej Bataň, luterán, v zlosti farárovi zlomil palicu a roztrhal na ňom celkom reverendu. V Myslave zase vdova Širgeľova, katolíčka, všetky deti vodí ku luteránom. Podobne aj manželka Jána Velesa. Rekatolizácia v okolí Košíc išla veľmi pomaly, kým na vedúcich úradoch v meste boli nekatolíci. Sotva však prevzali vedúce miesta katolíci, vyškolení už v jezuitských školách, všestranne sa pričinili o rozšírenie a upevnenie katolíckej viery. Koho kraj, toho aj náboženstvo, či kto je politickým pánom kraja, ten určuje aj náboženské presvedčenie ľudu. Preto košickí mestskí predstavení, keď upevnili katolicizmus v samotnom meste, obrátili pozornosť na okolie, vidiek. Nemohli však vystupovať pritom tak ostro a prísne, ako si to mohli dovoliť šíritelia reformácie v jej začiatkoch, ktorí zakázali katolícke bohoslužby takmer pod trestom smrti. Evanjelickí úradníci boli odstavení z vedúcich miest, ale predsa zostali i naďalej v úradoch. Cítili sa ukrivdení a preto aj najmenšie prehmaty a nedopatrenia katolíckych úradníkov hneď hlásili a žaloby posielali až na kráľovský dvor ku palatínovi a dožadovali sa rešpektovania náboženskej slobody podľa zákonných ustanovení článku 2622 z roku 1681 a nariadení z roku 1691, 1731. A palatín skutočne viac ráz sa obrátil prísnym prípisom na mestskú radu, aby zachovala v náboženských otázkach platné nariadenia a postupovala obozretne, spravodlivo a aby nevinným sa nekrivdilo. Sťažnosti sa týkali obyvateľov v Kavečanoch, Ťahanovciach, v Klatove a v Myslave. Farár Andrej Répaš, ktorý pokračoval v šľapajách horlivého Mačengu, za výdatnej pomoci otcov jezuitov a po dvojročnom usilovnom pôsobení presvedčil ľud v obciach svojej farnosti o tom , že bude najlepšie pre všetok ľud, keď jednotne, svorne a spoločne sa všetci vrátia späť ku viere svojich predkov a keď sa aj verejne odrieknu bludných náuk i prisľúbia zotrvať zavše vo vernosti katolíckej Cirkvi. Aj mestská rada z Košíc toto podporovala a súrila. Preto ľud vo Vyšnom Klatove 26. septembra 1751 na spoločnej schôdzi dal k tomu verejne súhlas, v Nižnom Klatove ešte 13. júna 1751. Bola o tom spísaná aj zápisnica, podpísaná všetkými predstavenými obce. Vo Vyšnom Klatove to podpísali richtár Cirner, jeho zástupca Kožurko a Bernát. Za Nižný Klatov to podpísali richtár Vajs, zástupca Gombár a prísažníci Tirpák, Varga a Rusnák. Zaujímavá je obecná pečiatka Vyšného Klatova- vidieť na nej uprostred menších dvoch jednu vysokú jedľu a okolo nápis Pečať obce Vyšný Tejkeš. Na pečiatke Nižného Klatova vidieť sosnu- borovicu a po kraji nápis- Pečať obce Nižný Tejkeš. Pôvodne zápisnica bola urobená ešte vo Vyšnom Klatove 3. mája a v Nižnom Klatove 14. mája toho istého roku. Ľud v Myslave a Baške sa tiež zhromaždil voľakedy koncom roka 1752 a rozhodol sa tiež nasledovať príklad Tejkešanov a iných dedín ako Ťahanovce a Košická Nová Ves. Formálne a slávnostne to však urobili Myslavčania po skončení misií v roku 1753. V Baške bol urobený podobný zápis dňa 4. februára 1753. Všetky prípisy a zápisy úradne postúpil tejkešský farár na mestský úrad a všetky sú takto dodnes zachované v mestskom archíve.Znenie zápisu:
""Všetci obyvatelia našich obcí Myslavy a Bašky, ktoré patria do abovskej župy, tiež keď boli osvietení milosťou sv. Ducha, za výdatnej pomoci dôstojného misionára otca Mateja Trstenského i horlivého miestneho farára Andreja Répašiho, sa vrátili do ovčinca Krista Pána, Spasiteľa nášho, a z vlastného popudu ako jedinú, pravú a spasiteľnú. Vtedy tiež zasiahnutí dotykom Božieho Ducha, aby navždy spasiteľne žili v jednote viery pre Toho, ktorý za nás zomrel, a aby v budúcnosti už viac neupadli do omylov akejkoľvek bludárskej zvrátenosti, urobili určité ustanovenia. Tie majú byť večne platné a majú slúžiť k uskutočneniu chvályhodného cieľa, totiž k tomu, aby sa prekazil blud. Predložili nám tieto ustanovenia v tomto znení: Dlho a veľa sme uvažovali o tom, čo by mohlo osožiť i k spaseniu duší. Minulého roku 1752 za pomoci najjasnejšieho magistrátu slobodného kráľovstva mesta Košíc, najdobrotivejších to našich zemepánov, i za podpory v tejto duchovnej záležitosti nášho pána farára Andreja Répašiho, ako aj misionára Mateja Trstenského, i vplyvom milosti milosrdného Boha, ktorý nechce................(obsiahly text)."
Tieto ustanovenia sa preskúmali a potom sa predložili magistrátu, aby ich potvrdil a uznal za pravé. Celé uznesenie obce je zostavené veľmi rozumne, logicky a právne. Poukazuje na dobrú duchovnú prípravu. Vyzdvihuje najmä samostatnosť pri rozhodovaní, jednomyseľnosť a rozhodnosť. A hneď aj nasledujú sankcie, uloženie trestov na rušiteľov ustanovenia, čiže vyhnanie z obce a zhabanie majetku. Isteže bol to prísny trest na ochranu viery a jednoty i pokoja v obci. Mestský úrad asi práve na toto ustanovenie bral ohľad, keď z opatrnosti v doložke pri overovaní pripomenul platné zákony krajinské, ktoré totiž zaručovali náboženskú slobodu. A pripojená je aj výstraha pre nových prisťahovalcov. Za dodržanie a prevedenie týchto ustanovení, robených akiste na radu mestských pánov, ručí
a plnú zodpovednosť berie predstavenstvo obce.

Aké následky malo toto uznesenie obce?
Na jednej strane po dlhej dobe náboženských rozbrojov táto jednota viery zjednotila mysle ľudí, z čoho vyvieralo spokojnejšie spolunažívanie a úprimná spolupráca v rodinách i v celej obci. Avšak zostalo niekoľko rodín zatvrdnutých, ktoré sa nechceli podriadiť jednomyseľnému rozhodnutiu ľudu a trvali na svojom. Radšej sa vysťahovali z obce, ako by sa zriekli predošlého už vžitého luteránskeho vierovyznania. Pravda, nečakali tí, čo nechceli luteránstvo opustiť, až na 27. januára 1753. Ale určite už skôr sa pripravovali na odchod. Veď už v januári 1753 sa sťažuje gróf Szinyey mestskej rade, že sa vysťahovalo päť rodín z Ťahanoviec a dve z Kavečian, práve asi pre také a podobné prísne opatrenia v náboženskej otázke. Nariadený súpis obcí, ktorých zemepánom bolo mesto, bol vykonaný v Myslave ku dňu 30. marca 1753, pri ktorom vo zvláštnej rubrike mal sa označiť počet opustených domov, dáva tušiť, že prichádzali isté sťažnosti na mestskú radu pre jej rázny postoj v náboženskej otázke. Prísny prípis samotného palatína, vystavený v Bratislave 7. mája 1753, určený mestskej rade Košíc, je toho dokladom. Niekoľko rodín odišlo z obce, čo možno vyčítať aj zo súpisu robeného na príkaz mesta. Tieto rodiny, ktoré opustili Myslavu sa vraj vysťahovali až do Nyiregyházu. O zaľudnenie celkom alebo len čiastočne opustených osád a miest mal záujem kráľ i veľmoži, najmä tí, ktorí sa vrátili na svoje skoro spustošené majetky. V roku 1754 bol richtárom Slovák Jozef Zajac. A tak tomu bolo aj nasledujúce roky. Predtým v meste bolo sotva 67 gazdov a z nich iba štyria mali kone. Koncom roku 1754 sa už natoľko zvýšil počet prisťahovalcami , že už bolo 561 gazdov a viac než 42 sluhov. V mestečku bol postavený popri katolíckom aj evanjelický kostol, omše boli výlučne v slovenskom jazyku. Až do roku 1856 prvý raz začali zavádzať do evanjelického kostola aj maďarský jazyk ako bohoslužobný. V roku 1857, teda asi o 100 rokov neskôr, už mesto malo 17 416 obyvateľov, z čoho 11568 evanjelikov, 3450 katolíkov, 1798 gréckokatolíkov a 600 židov. Nuž sem do tohto prostredia prišli pravdepodobne aj Myslavčania, čo opustili svoju rodnú obec. Keď za okupácie myslavský farár Anton Hudák zašiel do Nyiregyházu, ako to sám spomína, prekvapene čítal na vývesných tabuliach obchodov mená, s ktorými sa stretával aj v Myslave.
Myslava v XVIII. stor. patrila organizačne do zväzku klatovskej fary. Nástupca Répašiho Martin Jánošík i ďalší Matej Šiškovič dochádzali i do Myslavy. Šiškovič sa narodil v Solivare. Hovoril slovensky a vychodil trojročnú bohosloveckú školu v Jágri. V Košiciach bol päť rokov kaplánom a odtiaľ prišiel na faru. Mal 33 rokov, keď jágerský biskup Karol Eszterházy konal kanonickú vizitáciu vo Vyšnom Klatove. Bohoslužby tak mal zadelené, že dve nedele mal sv. omše vo Vyšnom Klatove, dve v Myslave a piatu v Baške. Farský dom vo Vyšnom Klatove bol drevený, postavený asi v roku 1731. Biskup dáva zvolenie preložiť faru do Nižného Klatova, odkiaľ by mal farár bližšie ku filiálkam. Myslava sa však veľmi rozrástla. Mala už veľkú tehelňu i veľký pivovar. Mešťania sem často zabehli za chutným pivom. Nepozdávalo sa im, že taká veľká obec je bez stáleho farára. Preto podnikli príslušné kroky, aby bola zriadená aspoň kaplánka. Mestský úrad predložil biskupskému úradu žiadosť o osamostatnenie Myslavy ako fary. Žiadosti biskup vyhovel až od dva roky neskôr, keď v obci zriadil miestnu kaplánku so samostatnou duchovnou správou. Ako odmenu a plat od mesta nový duchovný mal dostávať od mesta ročne 236 florenov. Pôsobili tu traja duchovní ako miestni kapláni, prvý bol Viliam Maček, ktorý bol predtým rehoľníkom v cisterciánskom kláštore na Velehrade na Morave, potom Ján Šindler a František Donay. Avšak 16. júla 1805 rozhodnutím prvého košického biskupa Andreja Szaba a kráľovským dekrétom č. 9279 bola povýšená miestna kaplánka na faru. Prvým farárom sa stal Anzelm Vrábeľ. Potom nastúpil Barnabáš Jesovský, bývalý františkán. Štúdia vykonal u jezuitov, ku františkánom vstúpil v roku 1772, za kňaza bol vysvätený v Trnave roku 1779.
Vedel nemecky a slovensky. Bol 18 rokov vojenským kňazom. Kostol v Myslave bol pôvodne na tom mieste, kde je kríž pred farskou budovou. Jeho mocné základy trčia spod hradskej cesty a z potoka, ktorý svojimi jarnými prívalmi ho často ohrozoval. Bol zasvätený k úcte sv. kríža. Ešte v roku 1786 mesto robilo plány na stavbu novej fary, a to na tom mieste, kde stála stará fara, kedysi protestantská, za ktorou bola veľká záhrada, spomínaná v kanonickej vizitácii. 14. mája 1808 však zhorela. Mesto však hneď ešte toho istého roku dalo budovu riadne opraviť. Nová farská budova na novom mieste bola postavená v roku 1853, fara mala číslo 77
a susedmi boli Ján Roštár a Michal Kelbel. Do kostola sa zmestilo okolo 800 ľudí. Boli tu tri zvony, po prvej svetovej vojne sa zakúpili nové zvony. Sväté omše boli v nedele a sviatky od pol desiatej do dvanástej. Pred nedeľou so sviatkom večer boli litánie a vo vigílie väčších sviatkov predvečerom nešpory. Kantorom bol v roku 1771 Ján Strážik, ktorý vedel slovensky, nemecky a máličko maďarsky. Kostolníkom bol Daniel Šľachtic. V roku 1810 bol kantorom učiteľ Michal Drimala. Mal aj pozemky a to za Šancom pri Spálenom hostinci a tri lúčky. Ako zvonár mal dostať ešte od občanov 52 korce pšenice a takisto aj žita. Kostolníkom bol v roku 1810 Ján Kelbel, ktorého potomkovia boli tiež kostolníkmi. Ako odmenu vtedy dostával od obce 2 floreny, z kostolnej pokladne tiež dva floreny a z každého zvončeka po 30 grošov. Bol tiež oslobodený od 8 zápražných dní. Hrobárom vtedy bol Martin Danko, ktorý bral od veľkého hrobu 30, od malého 24 grošov.
 

Myslavská Maša
Z minulosti Myslavskej Maše
 

Slovom Maša sa označuje miesto, priestranstvo, kde stála železiareň, a to vysoká i budovy. Myslavská Maša bola na 1 km vzdialená od obce v malebnom údolí, ktorým tečie rieka Myslavka, medzi južným vrchom Horou a severným lesom Gerbesom. Zakladateľom Maše vyhovovalo toto miesto, lebo bolo blízko ku surovinovým základniam- baniam a spojené bolo dobrou cestou z Myslavy na hradskú, vedúcu z Moldavy do Košíc. V polovici minulého storočia sa veľmi začalo propagovať baníctvo i v abovskej župe. Vyplývalo to z prirodzených potrieb krajiny župy zaistiť suroviny pre vzmáhajúci sa železiarsky priemysel a mali na tom
záujem i súkromníci, lebo v nových baniach, nových železiarňach hľadali novšie, bohatšie zdroje príjmov. Pravda ku zakladaniu takýchto veľkých podnikov sa odvážili len jednotlivci alebo skupina ľudí dobre finančne založených, ktorí dúfali svojou skúsenosťou, širokým rozhľadom, mocným vplyvom prekonať počiatočné ťažkosti a zaistiť plynulú výrobu i možnosť rýchleho zbohatnutia. Prvými organizátormi myslavskej Maše, ktorých privábili zvesti o bohatom nerastnom
bohatstve v okolí, známe už z minulosti, čo potvrdil i terénny prieskum, boli dvaja skúsení, zámožní finančníci- inžinier Ján Muller z Krompách a Ján Juhos z Košíc. Muller stál ešte pri založení Krompašsko- hornadskej železiarne. Kde popri Ľudovítovi Trangousovi mal najviac akcií. Zo začiatku sám Muller so skúseným Trangousom riadil celú továreň, kde sa vyrábali rôzne hospodárske nástroje a v rokoch 1848- 1849 museli vyrábať aj kanóny a guľky do pušiek. Mali preveľa zákazníkov. Početní kupci prichádzali až od Dukly a Lvova. Juhosovci mali veľkoobchod v Levoči, neskôr v Košiciach. Július Ján Juhos ešte na Spiši sa zoznámil s inžinierom Mullerom, ktorý bol známy továrnik. S Mullerom bol aj akcionárom v krompašskej železiarni. Nie div, že sa spriatelili a pomýšľali utvoriť na inom mieste , blízko Košíc iný železiarsky podnik. Starosť o správu a vedenie výroby v Krompachoch úplne zaujala Mullera, preto Juhosovi zveril celý plán nového podniku. On mal propagovať myšlienku novej železiarne v novinách, v obchodnej a priemyselnej komore v Košiciach a vôbec na vplyvných miestach, aby tak získal priazeň i ochotnú podporu tam, kde ju bolo najviac treba. Veď celé údolie od Myslavy hore ku Klatovu, ba aj všetky okolité lesy a vrchy, v ktorých boli staré bane na železo a meď i mocné dubové a smrekové drevo, tak veľmi potrebné ku výstavbe továrne i ku vystúženiu baní, to všetko patrilo ako zemepánovi mestu Košice. A tu mestská rada rozhodovala o odpredaji a užívaní, preto hlavnou úlohou bolo získať vplyvných členov mestskej rady ako aj členov obchodnej a priemyselnej komory ako Molla a predsedu komory Karola Friedlera, významného organizátora a priemyselníka, ktorý zriadil cukrovar a neskôr továreň na klince a iné predmety. Juhos ešte v júli v roku 1848 zaslal mešťanom a mestskej rade túto verejnú výzvu ku občanom mesta.
V roku 1848 sa predviedli ešte prvé organizačné prípravné práce ku založeniu účastinnej spoločnosti a ku zaisteniu príslušných pozemkov a povolení na výrub dreva z lesov a zaistenie priestranstiev okolo zistených baní. Revolučné udalosti však v druhej polovici roku 1848 ako aj začiatkom roku 1849 trochu zastavili oduševnený rozbeh ku postaveniu vysokej pece a továrne- železiarne, v Maši za Myslavou. Až priaznivejšie podmienky v pokojnejších ďalších rokoch už dovolili plne rozvinúť plán výstavby. Muller i tu z bohatých skúseností čerpal poznatky, ktoré uplatnil pri stavbe nového podniku. Chodil a dozeral na všetko. Ako prvý riaditeľ železiarne a ako vedúca osobnosť uzavrel s mestskou radou Košíc zmluvu o dodávkach potrebného dreva z lesa Bankova, neskôr až z Belej i z blízkych jedlín. Tak ešte 30. marca v roku 1849 mesto Košice rozhodlo na svojom zasadaní prideliť mu 30 kusov 9 coľové a 40 kusov 8, 100 kusov 6, a to ku výstavbe hámru. Potom 17. apríla toho istého roku dostal prídel: 16 kusov (12), 1. mája- 60kusov(10), 80 kusov(7).....A o ostatný materiál nebolo núdze. Myslavská tehelňa, majiteľom ktorej bolo mesto Košice, vtedy mala niekoľko pecí, v ktorých sa pálila dobrá a kvalitná tehla. Nuž odtiaľ sa dodávalo ku stavbám v Maši. Vápno pri Malej Vieske bolo po ruke a piesku z miestneho potoka bolo nadostač. Celá stavba vysokej pece i celej železiarne bola skončená pravdepodobne až niekedy v prvej polovici roku 1850. Prvé úradné záznamy a správy o pravidelnej prevádzke a riadnej činnosti sú až z roku 1851. Ako bola postavená celá továreň, možno asi urobiť predstavu podľa obrázkov z tej doby. Uprostred stála vysoká pec, ktorá svojou výškou prečnievala vedľajšiu stavbu zlievárne i ďalšiu trojposchodovú budovu, v ktorej boli dielne kováčske, zámočnícke a akiste aj stroje na valcovanie železa, kovanie medi, stroje na rýchly oheň a podobne, ako to bolo aj pri iných železiarňach. Tu sa totiž surovina spracovala na hotové výrobky alebo v zlievárni sa liali do pripravených foriem podľa napred určeného plánu. A stroje poháňalo velikánske drevené koleso ako v mlyne, na ktoré z vysokej turbíny dopadal voda. Koryto totiž až poniže mlynu pri Nižnom Klatove bolo vykopané a šlo po stráňach lesa Gerbesa, ktorým tiekla voda z riečky Myslavky do veľkého rezervoára v lese a odtiaľ až ku Garadičom v Maši, kde s veľkým spádom silne dopadala na koleso, ktoré sa prinútilo točiť a pohyb remenicami preniesť ďalej. Bola tu i veľká budova pre byt a pre úradné miestnosti správy podniku. Potom hospodárske staviská, studňa, maštale a iné, ako hovoria o tom najmä správy ústneho podania starých ľudí. Rozsiahle nádvorie i so záhradou s ovocnými stromami bolo ohradené silným dreveným plotom. Pod lesom hlboko pod zemou boli vymurované veľké pivnice z dobrej tehly, kde ukladali hotové výrobky i zásoby.
Majiteľmi železiarne boli členovia účastinnej spoločnosti, okrem inžiniera Mullera a Juhosa aj František Rimakóczy, mešťanosta Košíc, Ján Demský, Ján Dapfy a Anton Klupatý. Účastinári ku správe podniku volili riaditeľa, správcu baní, prevádzkovateľa a iných predstavených, vedúcich jednotlivých pracovných úsekov. Prvým a posledným riaditeľom bol inžinier Muller, ako správca sa najprv spomína Anton Klupatý a prevádzkar Ján Mazúr. Riaditeľom továrne bol aj v roku 1851 Anton Klupatý, a v roku 1854, 1855 a 1861 Ján Juhos, v roku 1860 Filip Muller a v roku 1864- 1868 inžinier Muller. Neskôr za člena spoločnosti pristúpil ešte karol Fiedler a Aurélia Juhosová. Správcom bol aj Július Udvary, šafárom Ján Glatz, vážičom rudy Anton Štark, prísun dreveného materiálu mal na starosti Karol Munnich, správcom v dielňach bol Jakub Poľák a hutmajstrom bol Ján Loj. Zo začiatku jedna hlavná správa sa starala o prácu v baniach, o železiareň i o továreň na väčšie- výrobky. Neskôr továreň samotná mala samostatné vedenie a osamostatnila sa ako samostatný podnik. Postavenie vysokej pece v Maši pri Myslave bolo vzpruhou ku rozmachu okolitého baníctva, čoho dôkazom je zvyšovanie počtu baní pri susedných dedinách. Pred rokom 1849 sa spomínajú bane napríklad pri Košickej Belej, Hámroch, pri Košiciach, pri Kavečanoch, Kostoľanoch. V roku 1849 je už zmienka o baniach pri Klatove. Staré bane ožili a nové sa otvárali. Takže za necelé dve desaťročia na chotároch Vyšného a Nižného Klatova už boli tieto bane na meď a na železnú rudu. A povyše Maše boli dve bane, po ktorých otvory diery v lese dosiaľ sú viditeľné. Železiarska spoločnosť dostávala rudu aj z baní od Jasova a iných obcí. A neskôr vlastnila aj bane v Košickej Belej, Jasove, Nižnom Medzeve, Poproči, Rakovci a inde. A v roku 1864, keď odbyt výrobkov dobre šiel, spoločnosť vystavila vysokú pec na tavenie železa aj pri susednej dedine za Bukovcom. Surové sa však vozilo do Maše, kde sa spracovalo. S oživením baníctva v celom údolí riečky Myslavka nastal čulý ruch. Otvorili sa nové zárobkové možnosti nielen pre povozníkov- furmanov, ktorí vozili železnú rudu, ale aj pre robotníkov a chyžkárov. Veď baníci a zamestnanci železiarne boli oslobodení od pánskeho, povinnej roboty zemepánom a svoj zárobok mohli venovať na živobytie rodín. Nuž hrnulo sa sem veľa záujemcov. Pravdaže špeciálnych, odborných majstrov a robotníkov, skúsených remeselníkov, bolo treba povolať z väčších a starších banských stredísk. Vtedy prišlo hlavne veľa spišských Nemcov- odborníkov. Príliv obyvateľstva v obci vzrástol očividne z roka na rok. V roku 1847 bolo v Myslave 49 gazdov, 43 želerov- domkárov a niekoľko len málo robotníkov bez domu i sluhov. Ale o 5 rokov už bolo 647 obyvateľov, z čoho 65 gazdov, služobnej čelade 32, veľa želiarov i robotníkov. Medzi novými obyvateľmi sa spomínajú mená- Fedák, Andraško, Gromoš, Klekner, Holeček, Fulop, Hutka, Grega, Čollák, Svaček, zväčša zamestnanci v huti, železiarni. Od roku 1853 do roku 1857 pribudlo do obce skoro 250 ľudí. V roku 1857, keď továreň bola v najlepšom prúde, v obci bolo vyše 100 cudzincov z rôznych strán východného Slovenska, ktorých naverbovali jednak sami účastinári spoločnosti alebo ich privábili lepšie možnosti zárobku. Pracovali tu zlievači, zámočníci, kováči, pokladníci, kontrolóri a baníci a iní zamestnanci. Bývala tu aj vtedy Johana Juhosová de Angyalos, blízka príbuzná akiste riaditeľa Juhosa. Podľa záznamov tu boli aj Julius Udvary, Ján Volf, františek kinsky, robotníci Paholek, Brezovský, Zeman, andraško, hupka, Faitin, Klačíková, Neupauer, kaňák, Galkovič, Čolák, Mendzil, Fischer, Morgenstein, Korsanko, Hámrov, Plichta, Palko. Príliv nových obyvateľov vtedy badať aj v susedných dedinách a aj v Nižnom a vyšnom Klatove, kde bolo najviac baní. Vtedajšia štatistika spomína, že v abovskej župe boli tri banské okrsky, a síce v Košiciach, Gonci a v Cserehaty. A v samotnom košickom okrsku bolo spolu 325 robotníkov v bani, 184 hutných robotníkov v železiarňach. Keďže vtedy najviac sa pracovalo v baniach i v železiarni v Myslave, možno predpokladať, že tu bolo zamestnaných asi 100 baníkov a asi 50- 70 hutných robotníkov, ba v dobe rozkvetu podniku ešte viac, nepočítajúc v to povozníkov a iných pomocných a vedľajších robotníkov. Pri myslavskej železiarni bola továreň na stroje, ktorá celkom samostatne pracovala. Mala síce skromné , ale na vtedajšie pomery celé kompletné strojárenské zariadenie. Vyrábali sa tu rôzne hospodárske nástroje, aké dedina najviac potrebovala ku svojim poľným prácam. Z tejto dielne vyšli aj menšie parné stroje, pumpy, čerpadlá, hospodárske a mlynské stroje a najmä sečkárne a mláťačky. Myslavská železiareň sv. Jána sa zúčastnila so svojimi výrobkami aj veľkej priemyselnej výstavy v košiciach v lete v roku 1857. Na výstavu, jedinečnú svojho druhu na východnom Slovensku prišiel aj cisár František jozef. Vystavovali tu rôzne výrobky z košického cukrovaru, rôzne druhy vína, minerálne vody, hodiny- klenoty, knihy, klobúky, obrazy, hospodárske náradie a stavebné potreby. Z myslavskej Maše vystavovali niekoľko kusov peknej železnej rudy, surové železo, liatinu, kachle so vzdušným chladením, náhrobný kríž železný, plotňu na šporák a vodovodné rúry. Železiareň a strojáreň pracovala asi v rokoch 1850- 1870. Myslava na svoju obecnú pečať si vtedy dala znak železiarne: budovu s mlynským kolesom a robotníka s kladivom. Vtedy to bolo charakteristické pre obec: Maša, železiareň, robotník s kladivom. A riaditeľ sa v dobe rozkvetu stal nielen členom, ale aj predsedom priemyselnej a obchodnej komory v Košiciach. Na myslavskú Mašu bola hrdá obec, mesto, ba aj župa. Lenže jej sláva dlho netrvala, sotva 20 rokov. Továreň pracovala plným tempom roku 1867 i roku 1868. Sám inžinier Muller bol znechutený neúspechmi v Krompachoch, kde mal účastiny a kde železiareň musela značne zmenšiť výrobu už v roku 1865. Bol to vplyv konkurencie mocnejšieho veľkokapitálu, ktorému otvorilo dokorán dvere zapojenie Košíc na železničnú trať na juh od Miškovca. Tu sa zgrupovala veľká, finančne silná, účastinná spoločnosť, ktorá zo dňa na deň pohlcovala menšie spoločnosti. K tomu ešte pristúpilo veľké vysťahovalectvo do Ameriky. Vtedy bola ohrozená aj výroba v Myslave. Azda i rakúsko- uhorské vyrovnanie v roku 1866, keď sa väčšie továrne a podniky začali koncentrovať do stredu krajiny, podlomilo činnosť menších železiarní, takže z košíc, kedysi kvitnúceho a mocného strediska priemyslu sa stalo akýmsi vedľajším, bočným, menej významným mestom a len strediskom škôl, vojska, úradníctva a prípadne aj obchodu. Ešte v roku 1868 Muller vyjednával s mestom o riadnej dodávke dreva. V továrni sa teda pracovalo riadne, avšak v roku 1869 obmedzila a roku 1870 úplne zastavila továreň výrobu, a to pravdepodobne pre tie isté príčiny, ktoré donútili značne zredukovať prevádzku krompašskej železiarne. Prestal sa valiť hustý dym a vychladla tak navždy vysoká pec, ktorá takmer dve desaťročia chrlila zo seba žeravé železo, základnú surovinu na cenné výrobky, prestalo sa pracovať aj v hámroch pri Bukovci i v baniach pri Nižnom a Vyšnom Klatove. Keď sa zastavila činnosť železiarne, stratili prácu i povozníci ( myslavskí aj klatovskí) i robotníci a najmä odborní remeselníci, ktorí sa museli porozchádzať za chlebom do iných baníckych krajov. Len ich rodiny a príbuzní a známi ešte dlhé roky zostali bývať v Maši i v Myslave. Domy v Myslave, čo vlastnila účastinná spoločnosť, odkúpili tunajší obyvatelia. Celý pozemok, kde stála vysoká pec spolu i s budovami a staviskami, odkúpili až asi v roku 1882 bratia Šolcovci. Novým vlastníkom pripadli všetky nehnuteľnosti bývalých majiteľov, teda nielen budovy, ale aj všetky lúky v Maši a Na heršani ako aj priľahlé lesy. Po prvej svetovej vojne v roku 1918 z trosiek továrne zostali v Maši iba vysoké múry budov, veľké pivnice pod lesom, niekoľko veľkých kusov liatiny, preveľa trosiek z vypálenej rudy, z ovocných stromov dva orechy a niekoľko sliviek, vyrastnutých už len z koreňa starých stromov a na úbočí lesa Gerbesa, t. j. terasovite nad sebou rovinky- lúčky, neskôr vítané ako krásne výletné miesto. Holé múry ľudia rozobrali a z nich si postavili nejeden dom v obci.
Celá Maša bola urovnaná a zostala veľkou kvetnatou záhradou, lúkou, ohradenou živou ohradou hrabových stromov. A z koryta, kade po stráni lesa tiekla voda až na mlynské koleso továrne, stal sa pekny chodník ako milá miesto pre nedeľné prechádzky. Veľkú lúku však v Maši, kde sa konala v roku 1937 veľká prostonárodná slávnosť myslavskej svadby za účastí veľa hostí, rozdelilo si parcely 9 detí nebohého Jána a 4 deti nebohého Juraja Šolca, bratov to, ktorí kedysi Mašu kúpili. Noví vlastníci vysadili ovocné stromy, ba niektorí postavili už deťom menšie alebo väčšie domy. Po slávnej továrni už nieto skoro ani stopy.
Len veľké priehlbiny v lese, zasypané základy budov, zatarasené pivnice, ba aj rozprávky o veľkom hadovi, ukrytom v zasypanej najväčšej pivnici pod lesom, to všetko sú už len matné spomienky na Mšu, o ktorej sa nám zachovali cenné správy len z archívnych listín, vtedajších kníh a časopisov.
Bane tiež utíchli na dlhší čas, tunajší ľud však s hrdosťou pozerá na svoje chotáre a lesy, v ktorých vie, že sa skrýva veľké nerastné bohatstvo. Náleziská uhlia sú pri Nižnom Klatove na chotári Lengrube a Za horku. Vraj celý vyšný Klatov leží na uhlí. Ešte dávno pred prvou svetovou vojnou ľudia si chodili vyhrabávať uhlie. Vrchnostenské úrad v meste otvor zatarasili a prístup prísne zakázali. Okolo Vyšného Klatova železná ruda je na chotároch v Najzimberku, Handžovej, Rutinberku a Potoky Najzimberku, kde sa dolovala vysoko kvalitná ruda. V roku 1940 počas maďarskej okupácie prišiel Fridrich Weismann z Budapešti na prieskum a fabrika Csepely začala dolovanie rudy . V roku 1944 prišiel štátny inžinier do fabriky a skúmal bane na Rutinberku. Chceli začať dolovanie ešte v jeseni alen blížiace sa frontove udalosti im v tom zabránili. V dobe slovenského národného povstania v opustených baniach našli dobré skrýše slovenskí partizáni a tunajší ľud tiež útočište pred fašistickým nemeckým vojskom. Dobrý pracujúci ľud v celom údolí od Myslavy hore až ku Klatovom a Holici pevne veril, že keď nieto obavy pred pažravým egoizmom veľkokapitalistov, ale ľud sám si spriadal svoje osudy, ožila tu dávna banícka tradícia a najlepší synovia ľudu, odborne vyškolení na baníckej a hutníckej fakulte v Košiciach, pomohli odkryť bohatstvo našich hôr a využili ho a tak otvorili nové žriedla zamestnania.

 


 


Úvodná stránka